Desatoro mazanej nevernice

Neveru netolerujem, neverníkom neodpúšťam, nie som zástancom druhej šance. Zaujímavý postoj, keďže sama som bola neraz neverná. Lenže keď ide o mňa, viem, že o nič nešlo. Len o úlet. Darmo by mi ale niečo také vysvetľoval môj chlap, vyletela by som z kože pri predstave ako sa dotýka nejakej inej ženy, ako jej tlačí jazyk do úst, ako sa tvári pred vrcholom... Bŕŕŕ... Zabiť ho.

Teraz však už „poslúcham“. Môj muž je taký vynaliezavý, že sa mi vyslovene nechce skákať do iných postelí. A máme deti, je to zodpovednosť.
Nuž ale... Pre všetky nevernice, začiatočníčky, či pokročilé (profíčky, vy to už iste máte „zmáknuté“), tu je mojich desatoro mazanej nevernice.

Zásadné, a dúfam, že všetkým úplne prirodzené a jasné pravidlo úspešnej nevernice je nikdy sa nepriznať. Opakujte po mne, priznanie is NOT AN OPTION. Nič sa tým nerieši. Naopak, všetko sa totálne poserie. Ak máte nutkanie ísť s pravdou von, tak sa radšej vykašlite na svoje úlety skôr, ako to zmrvíte srdcervúcim, teatrálnym priznaním. Isteže, vám sa uľaví, ale za akú cenu.... Vzťah to nemusí prežiť a ak to manžel rozdýcha, z pamäti mu to nevymaže ani LSD. A tá bolesť, ktorú takéto priznanie spôsobí druhej strane... Tá zrada! Nech si vraví kto chce, čo chce, podľa mňa to už nikdy nemôže byť také ako predtým. Totálna strata dôvery, rešpektu, ilúzií. A po priznaní sa ste s neverami skončili, to berte na zreteľ. Ak nie, tak ste pekná mrcha a nechápem, načo ste sa vlastne priznávali.

Druhé pravidlo znie, čím menej fabulovať. Darmo si budete vymýšľať komplikované alibi, keď už o mesiac (poniektoré, čo majú malé ratolesti, už na druhý deň) zabudnete väčšinu detailov vašej podlej schémy. Hádajte však, kto si ich pamätá presne tak ako ste ich podali? Správne. Takže, ideálne sú polopravdy. „Idem si trošku čítať na pláž,“ napríklad. Aj keď v podstate idete na inú pláž a čítať budete akurát tak ponuku coctailov, aby ste sa správne načali pred adrenalínovým číselkom, ak sa vyskytne neskôr problém, vy si budete pamätať, kde ste to akože boli. Len nezabudnite so sebou vziať aj tú knihu!

Do tretice, držte hubu. Nikto to nemusí vedieť. Ani vaša naj kamarátka, ani sesternica, ani tá milá, priateľská teta na zastávke, ktorej z dlhej chvíle vyrozprávate celý svoj životopis. Výnimky neexistujú. A váš denník je už úplné tabu! Akokoľvek veľmi túžite zdokumentovať svoje eskapády, písanie si denníka je absolútna chyba, ktorá môže v nečakanej chvíli nadobudnúť katastrofálne rozmery. A pozor na opilecké priznania, doznania, vyznania na babskej akcoške- nie každá je tak strieskaná ako vy, a nie každá je taká dobrá kamarátka ako sa tvári. Preboha a nepíšte o tom nikomu cez mail! Na tomto som raz pekne pohorela, adresát síce bol dôveryhodný, ale netušila som, že môj vtedajší frajer je tak PC zručný ako sa nakoniec ukázalo. KGB agent, to ste vy. Osvojte si túto mantru a všetko bude tip-top.

To ma vedie k štvrtej rade – čo najmenej dôkazov. Všetko mažte. Inak, že aj zmazané sa dá nájsť, to dúfam viete. Žiadne detailné sms, maily, listy, odkazy. Ništ. Všetko musí mať také znenie, že ak sa dostane do nepravých rúk, pohotovo sa bude dať vymyslieť spoľahlivá sprievodná historka. Nežnosti, či prasačinky si nechajte na face-to-face momentíky.

Po piate, nenechajte sa uniesť. Akonáhle do hry vstúpia city, už nie ste kúl KGB agentka, ale stávate sa ľahko odhaliteľnou nevernicou. A ak o odhalenie nestojíte,radšej vašu aférku ukončite, kým máte na to dosť síl. Ak ste vo fáze, že vám je všetko jedno, tak ste už, ľudovo povedané, v riti a žiadna rada vám nepomôže. Sorry.

Šieste prikázanie nesúvisí až tak priamo s odhalením, skôr s vaším zdravím. Antikoncepcia nestačí. Ak si však domov prinesiete neplánovaný darček menom chlamýdie alebo ureoplazma, tak sa vám bude asi dosť ťažko vymýšľať uveriteľná cover-storka. Takže opatrne, áno? Krásavec môže vyzerať zdravo a pri plnej sile, ale v žilách, či iných obehoch, mu kľudne môže kolovať nejaká pliaga. A ak náhodou bežíte na „voľnobeh“, tak si pamätajte, že nevedieť, kto je budúci tata vášho potomka je čistá sockáreň. Bez výnimiek.

Sedem. Hádam viete rozoznať normálneho chlapa od psychopata. Viem, niekedy je to priam nemožné a aj z ideálneho kandidáta sa z čista jasna vykľuje zákerný maniak, ale aspoň sa o to pokúste. Hneď na prvom stretnutí (ak sa dostanete ku konverzácii, to jest) majte uši otvorené. Ak niečo drobátko moc vehementne propaguje, tak opak bude pravdou. Vety typu: „Ja nie som majetnícky! Všetko, len to nie,“ sú jasným náznakom problému. A ak to v priebehu večera zopakuje ešte raz, môžete si byť istá, že dobre obídete ak vás k večeru nepriviaže k posteli. Na celý deň. Skrátka, povedané v kocke- čím sa chváli, to mu chýba. Všímajte si aj faktor ukecanosti. Ak v priebehu prvej polhodiny viete všetko o jeho známych a ich známych, tak si buďte istá, že hneď ráno po dni D (noci N), všetci títo známi a ich známi budú mať dokonalý prehľad o vašom sexuálnom štýle, veľkosti vašich pŕs, či nebodaj prsných dvorcov (sťažoval sa mi raz môj známy: „Taká bola dokonalá, krásne telo, krásna tvár...ale tie dvorce.. Tie dvorce! Tenis by som na nich mohol hrať!“ -tak odtiaľ to mám)...Myslím, že ďalej zachádzať nemusím.

Osem. Minimum informácii von a maximum dnu. Nemusíte svojmu novému milencovi o sebe vytárať každý detail a chtiac, či nechtiac prezradiť každú svoju slabinu. Teraz ste ako dve hrdličky, ale zabudli ste na niektoré nepekné rozchody z vašej minulosti? Všetko môže byť zneužité proti vám. Všetko bude zneužité proti vám. Takže čím menej vie, tým pokojnejšie môžete spávať. Na druhej strane, čím informovanejšia ste vy, tým jednoduchšie bude zaraziť akékoľvek snahy ohrdnutého milenca o vydieranie spätným vydieraním. Stačí naznačiť, že sa pochválite vašou aférkou jeho manželke, milujúcej mamičke, ďalšej milenke, nadriadeným, či na iné adresy, kde budú ujmy čo najkrutejšie. A nehrajte sa zrazu na férovú ženskú, podvádzate predsa, to nie je fér. Čo tam po nejakom tom vyhrážaní sa, to sa stratí...

Deviatka je o verejných miestach. Buďte pripravená, že kdekoľvek vás môže ktokoľvek vymáknuť. Dokonca, čím odľahlejšie miesto, tým väčšia pravdepodobnosť odhalenia. Čo vy viete, možno sa na to isté miesto prídu zašiť známi vášho muža. Alebo vaša mama. Kolegyňa, ktorá vás má v zuboch a čaká len na svoju príležitosť. Náhoda je sviňa a osud je proti vám, to by vám malo byť jasné. Nevravím,aby ste sedeli len doma, či kdesi na hoteli. Ale aspoň sa, preboha, nemojkajte všetkým na očiach uprostred obedňajšej prestávky v nejakej reštike v centre mesta. Bratislava je malé mesto. A tie ostatné ešte menšie. Tam už ide o krk. Ak vás však len niekto uvidí na obede, či na prechádzke, vždy sa to dá uhrať, že ste narazili na bývalého spolužiaka, kolegu, strateného rodinného príslušníka - samozrejme AK ste sa necmukali ako dvaja nadržaní teenageri cez školskú prestávku. A keď už spomíname miesta, tak dúfam, že máte natoľko vyvinutý pud sebazáchovy, že vlastnú posteľ, ktorú zdieľate so svojim „zákonitým“, vynecháte! Že tam je to ideálne? E-e... to je fakt pod úroveň,majte aspoň trošku rešpektu, krucinál! 

A na záver, naučte sa so sebou žiť. Ak si už neviete pomôcť a byť verná až za hrob je pre vás hrôzostrašná predstava, tak si zvykajte na náhle prílivy výčitiek svedomia. Takže, keď v najbližšej dobe nadíde nejaký dojímavý, romantický okamih (vaša polovička vás po ťažkej noci plnej alkoholu a iných excesov rozmazná vlastnoručne uvarenou polievočkou a oznámi vám, že berie deti na celý deň von, aby ste si vy mohli pospinkať), rátajte s tým, že v tej chvíli sa vám ako na potvoru pred očami zjaví do tých najmučivejších detailov tá najzvrhlejšia scéna z vašich tajných akcií. Zatnite zuby. Žite s tým. Tak vám treba. Vychutnajte si tú agóniu. A nech vás ani nenapadne porušiť pravidlo číslo jeden! Nič nie je zadarmo, čas platiť.

Tak to by asi bolo vsjo. Na viac si už nespomínam, vyšla som z cviku. Chvalabohu.
Zdajú sa vám moje pravidlá moc prísne? Že kazia celý fun? Ja viem, ja viem. Ale ak vás objavia, či vymáknu, tak fun určite nebude v ponuke. Aj nevera je fuška. A vašou úlohou je nenechať sa vymáknuť.
Že prečo sa s vami vlastne delím o týchto desatoro?
Chcem aby ste boli ostražité, mazané a uvedomelé nevernice. Ak už to inak nejde, tak aspoň podvádzajte štýlovo, nech je naokolo čo najmenej „vojnových“ obetí. Nech nelámete iné srdcia, len to vlastné. Lebo to sa vám časom popraská, verte mi. Vysaje to z vás životnú energiu a postupne, ale isto príde prázdnota. Tak ak ešte váhate, či zdvihnete tomu fešákovi, čo minule získal v bare vaše číslo, tak serte na to. Sú to opletačky. Kopec pravidiel a tak. A samozrejme, nič nie je bez dôsledkov. Všetko sa vracia trojnásobne. Ale to už poznáte.
Tak teda, lovu zdar! Do skorého omrzenia!

Tričko

Sedel oproti nej na pohovke a čím ďalej, tým väčšmi si uvedomoval, že prestáva ovládať svoje oči, o myšlienkach ani nehovoriac. Vídal ju často, no nikdy predtým si nevšimol aká je sexi. Bol na ňu zvyknutý, jej príťažlivosť vnímal len okrajovo, páčila sa mu, to áno, ale nikdy tento fakt nerozvíjal ďalej. Akoby bola jeho sestra, svojim spôsobom.
Lenže teraz, v tom prekliate jednoduchom, voľnom, bielom tričku, vyzerala úžasne.
Otvorila mu dvere, prekvapená, že ho vidí tak neskoro večer, no pozvala ho dnu. Pod pazuchou mal fľašu kvalitného bieleho vína, určenú na iné účely, ale nezaváhal, dali ho na chvíľu chladiť do mrazničky a potom si štrngli, trošku rozpačití, náhle si až príliš vedomí toho, že sú sami.
Bola nahodená pohodlne, nečakala návštevu a v tom tkvel celý problém.
Vlasy mala zmotané do strapatého uzla, akoby práve vyšla z vane a ešte vlhké si ich vypla hore. Na nahom tele mala iba dlhé, voľné tričko v štýle 80-tych rokov, túto sezónu veľmi „in“- na moju škodu, ako v duchu sarkasticky skonštatoval. Jedno krehké, opálené rameno jej nedbalo vykúkalo von z úmyselne rozgajdaného, lodičkového výstrihu. Pod tričkom mala len červené bedrové gaťky - nanešťastie ich stihol zaregistrovať, keď menila na sedačke polohu. Bola bosá. Dlhé, štíhle nohy mala čokoládové, nechty na chutných, malých palčekoch nalakované na červeno a jemu sa pomaly motala hlava z toľkého prepletania týchto gazelích nožičiek. Na tvári nemala žiaden make-up, nedávno sa vrátila od mora, a tak mala noštek posiaty pehami a svetlosivé oči priam svietili v opálenej tvári.
Ale najhoršie boli tie jej prsia.
Nikdy sa detailne nezamýšľal aké ich má, neskúmal, neriešil a teraz si rýchlo upíjal z pohára, prudko zaskočený tou pevnosťou a guľatosťou, čo sa núkala jeho odrazu hladným očiam vďaka tomu prekliatemu tričku.

Konverzácia bola naoko veľmi odľahčená, priateľská.
Porozprávala mu ako bolo pri mori, zasmiali sa vedno na rôznych storkách. Zas si štrngli.
„Tak na teba!“
„Nie, na teba!“
Smiech.
V pozadí ticho hrala hudba.
Pozoroval ju ako zľahka prikladá plné, nahé pery k okraju vínového pohára a pomaly pije, oči sklopené. Potom sa dlhé riasy zdvihli a ich pohľady sa na nekonečný okamih stretli. Preglgol.
„A čo tá tvoja najnovšia vychytávka?“ opýtala sa zrazu.
Takmer sa potešil, že sa nato pýta. Očami mimovoľne už po stý krát zablúdil k jej prsiam a potom sa sústredil na otázku.
„Nič extra,“ odvetil vecne. „Ma to s ňou nejako nebaví.Veď ma poznáš,“ pousmial sa.
„Už je to chvíľa, čo som jej volal naposledy...“
Zasmiala sa.
„Takže jej libido sa ešte stále neprebralo k životu? “
Tiež sa zasmial, ale pri pomyslení na sex trochu zaťal zuby.
„Myslel som, že ju to časom začne baviť, ale nechytala sa.“
„Hmmm...divné.. Možno si sa malo snažil,“ žmurkla naňho.
„Možno,“ prisvedčil a dolial jej víno. Aj sebe.
„A možno mi na tom až tak nezáležalo.“
Stúpalo mu do hlavy a vedel, že to nie je dobrý nápad, vlastne je to absolútne katastrofálny nápad, ale pitie vína sa momentálne zdalo jedinou záchranou, jediným únikom pred predstavami, čo sa mu nasilu drali do mysle. A do rozkroku. Nepohodlne sa pomrvil, jeansy by najradšej vyzliekol, boli ako neoprén, tlačili ho, no nemohol. Rozopol si aspoň gombík na košeli.
„Teplo?“ spýtala sa. „Nechceš nejaké pohodlné tričko?“
Zabehlo mu a z pohára vyšplechlo trochu vína na sedačku. Vzala servítku a naraz sa sklonili smerom k sebe, ich hlavy sa zrazili a víno, ktoré stále držala v ruke sa zákerne vylialo na jej tričko, ako v spomalenom filme.
„No výborne,“ zamrmlal. „Prepáč..“ a urobil pohyb akoby jej to chcel osušiť. Holou rukou. Letmo sa jej dotkol.
Zamrzli v pohybe.
„Aké klišé,“ poznamenal tlmene.
Nedokázal odtrhnúť zrak od jej zrazu veľmi viditeľných bradaviek. To tričko sa lepilo na prsia neuveriteľne zvodným spôsobom. Videl ich dokonalé, okrúhle obrysy. A tuhnúce, tmavé bradavky. Dva pevné štuplíky.
Odrazu sa rozosmiala a on si uvedomil, že je už tiež trošku opitá.
„Nič sa nestalo, idem sa prezliecť,“ povedala veselo a znovu naňho žmurkla: „Teda,ak ma pustíš.“
Pohla sa, no chytil ju za rameno a zadržal.
„Nemyslím,“ šepol.

V tej chvíli vedel, že je po všetkom, že sa viac neudrží. To tričko jej prevlečie cez hlavu jedným ťahom a zahodí ho do kúta. Koľkokrát ju na žúrkach tisol k sebe a opito jej šepkal: „Tak by som ťa pretiahol!“ Keby... Keby mohol... A ona sa smiala a veselo odstrkovala jeho dotieravé ruky, ale v očiach mala niečo lačné, niečo, čoho sa sama bála. Teraz už niet cesty späť, teraz ju naozaj pretiahne, strhne z nej tie bedráče a schmatne ju za vlasy. Stiahne ju pod seba a zatlačí ju do sedačky svojim telom. Vrazí jej ho tam, už bolo načase... Tabu- netabu.
Uvedomil si, že ju drží okolo pása a ona sa nebráni. Jeho horúce dlane sa nedočkavo presunuli vyššie a ona sa prehla labužnícky dozadu, akoby svoje vínom poliate prsia pohostinne núkala jeho smädným ústam.
Mocne jej ich zovrel a sklonil sa k nim.

V zámke zaštrngotal kľúč.
Obaja naľakane vyskočili.
Vo dverách niekto stál.
„Tom!“ zvolala príliš nahlas, s prehnanou radosťou.
„Tom,“ hlesol on s nečujným povzdychom.
Sám nevedel, či je to úľava, alebo sklamanie.
Tom. Za ním pôvodne prišiel, aj s tou fľašou vína, prebrať spoločný business.
Tom „lucky bastard“ pán manžel.
Tom, jeho brat.

„Čo pijeme?“ usmial sa bezstarostne Tom a vôbec to nevyzeralo, že je zaskočený pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Potom sa však otočil k nej a pozornejšie si ju prezrel od hlavy až po päty, akoby ju najprv tak celkom nezaregistroval, pohľadom sa pristavil na jej presvitajúcich prsiach... a náhle sa zamračil.
Obaja stuhli.
Čakali na ortieľ, hlavy sklonené.
Tom pomaly podišiel k nej, zľahka, akoby smutne, prebehol bruškami prstov po línii jej tváre, pohladil rozpálené, zrumenené líce, nadvihol jej bradu, pokrútil hlavou a potom znechutene zamrmlal:
„Zlato a ty si prezleč to tričko, máš ho mokré, preboha,veď nie je najteplejšie... a navyše... vieš, že neznášam, keď nosíš tento otrasný štýl!“

Príbeh jednej nevery

Čo bude s nami ďalej?
Po dlhej dobe myslím na to, čo som urobila. Potláčané spomienky sa valia ako láva z môjho vnútra, z nesmiernej hĺbky, kam som ich nasilu pochovala. Moje tajomstvo, môj hriech.


Nebola som k sebe úprimná. Nie tak celkom. Zabudla som, čo som urobila. Výhodne som to vypustila z hlavy. Môj muž, Kamil, však so mnou nespáva a.... A už to nedokážem riešiť. Myslela som, že neviem, čo sa stalo. Kde je pes zakopaný.


V skutočnosti to viem celkom presne. Alebo to aspoň tuším. Iný dôvod na Kamilovu sexuálnu zmrazenosť nenachádzam, aj keď netuším ako... odkiaľ sa to dozvedel. A prečo mi nikdy nepovedal, že to vie. Je to len tým, že napriek všetkému chcel, chce so mnou zostať...? Napriek všetkému ma miluje...? Len mi, nám odopiera to telesno... tie okamihy spotenej lásky v celej svojej bezbrannej nahote, bez pretvárky a bez zábran. Aspoň tak to s nami bolo, keď TO bolo. Možno to je môj trest. Tá jeho nechuť vrátiť sa do starých čias, keď sme sa na seba vrhali aj niekoľkokrát denne, stále lační po vzájomných dotykoch, telách, vôňach... Možno ma už po tejto stránke nedokáže ani cítiť. Každopádne, určite je to trest zaslúžený.


A s tou jeho asistentkou to nakoniec ani nemá nič spoločné.


Ako ste už určite pochopili, je to zamotané.
Stalo sa to raz večer. Pípla mi sms. Váš muž so mnou spáva. Súkromné číslo.
Pozrela som na prázdne Kamilove kreslo pred telkou. Zamrazilo ma a nevoľnosť ma zaplavila ako tsunami, odrazu som mala pocit, že sa povraciam. Znova som pozrela na sms-ku.
Kto to je? Má s ňou niečo? Alebo je to len hlúpy vtip? Môže niekto vôbec takto vtipkovať bez dôvodu? A kde v riti je Kamil teraz??
Volal mi pred tromi hodinami, že sa trošku zdrží v práci. Bolo jedenásť. Úbohosť jeho klišé výhovorky ma odrazu zasiahla ako blesk. Klasika. Miláčik, skomplikovalo sa to, trošku sa zdržím. Ľúbim ťa, papa. A ja som naletela. Bože.
Mali sme práve také „suchšie“ obdobie, čo sa sexu týka, ale do tohto okamihu mi to nepripadalo alarmujúce, pretože sem-tam sme si spolu otvorili fľašu vína a opito sa pomilovali na gauči... a to mi na nejakú dobu zalepilo ústa. Isteže, hlavou sa mi neraz mihli myšlienky na možnú neveru z jeho strany, na jeho kolegyne, ktoré ho „žrali“, veď, prachatý, fešný šéf... chápete. Na žúry, na jeho opilecké návraty domov. Nadránom. Na celebrity, ktorých fotky som potom videla v bulvárnych časopisoch, pod článkom o tom istom žúre. Ako sa opili a čo vystrájali.

Doteraz som však nemala konkrétne podozrenie. Nenašla som mu podozrivú sms v mobile, necítila som na ňom ženský parfém, keď sa ráno potácal do postele, nikto k nám v noci nevolal a nepokladal telefón, keď som sa ozvala ja. Takže, nech to bolo ako chce, nemala som dôvod niečo riešiť.
Až do tej sms.
Lenže Kamil prišiel (o polnoci)a keď som mu mlčky strčila mobil pod nos, začal sa smiať. Povedal, že netuší, kto to písal, ale je to totálna „chujovina“ a ak tomu verím, tak som ešte blbšia ako pisateľ/ka tej sms... Vôbec to nemienil rozoberať. Nie je o čom, povedal.
Mohla som mu veriť? Mala by som, chcela som, usilovala som sa...ale nedokázala som to. Neskôr sa mi rôznymi „bondovskými“ obkľukami podarilo zistiť, že nejaká Kamilova asistenka, Mirka, bola vraj doňho nesmierne zamilovaná, ale neexistovali žiadne dôkazy, že by Kamil nejakým spôsobom opätoval jej náklonnosť... Zvláštne však bolo, že dostala výpoveď, a to nie dlho po tej „sms- storke“.
Tak čomu som mala veriť? Kamil všetko popieral. A po Mirke sa zľahla zem.

Dusila som to v sebe, tie moje podozrenia aj čierne predstavy, a čoraz častejšie som trávila večery mimo domova. Nie nejak do rána, to nie, Kamil ma predsa čakal doma, ale aspoň na pár hodín som potrebovala vypadnúť a prevetrať si hlavu. Spoločníka mi často robil len n-tý pohár vína v tmavom bare a preplnený popolník do polovice vyfajčených cigariet. Nefajčím od strednej, ale vtedy ma to upokojovalo a od nervozity som cigarety hasila po pár ťahoch. Drvila som tie cigarety o dno popolníka a myslela pritom na asistentku Mirku.


Ten večer sa ničím nelíšil od predošlých. Bar sa volal Inferno. Aký príznačný názov, možno preto som tam v poslednej dobe rada chodila posedieť si so svojím osobným peklom.


„Ešte jedno?“ opýtal sa barman a jeho oči sa na mňa dívali akosi ustarostene.
„Mhmmmm,“ zamrmlala som súhlasne a vyfúkla dym bokom.
Znova ten ustarostený pohľad.


Zúrivo som zahasila cigaretu, keď konečne zmizol. Nevedela som, koľko toto moje temné obdobie potrvá. Bez odpovedí od Kamila som sa nedokázala posunúť ďalej. Nešlo to. A pýtať sa už nebudem. Kapitola „sms“ sa pokladala za uzatvorenú.
Plná bezmocného hnevu som vytriasla zo škatuľky ďalšiu cigu. Priložila som k nej zapaľovač a s labužníckym výdychom som sa oprela v barovej stoličke.



„Ci-cá!“ zreval mi ktosi priamo za chrbtom.


Preľaknuto som vyskočila, moja barová stolička zavrávorala a pred krkolomným pádom ma zachránili len čiesi duchaprítomné ruky, ktoré mňa i stoličku uzemnili.


„Akože sa budeš tváriť, ak ťa teraz zdrapím za riť?“ na uchu som zacítila horúci závan dychu.


Roman, kto iný. Samozrejme... len najlepší kamarát môjho muža ma dokáže zaskočiť svojimi kúskami. Najväčší don juan, partyman a zabávač v našej partii. Večný široký úškrn a iskriace tmavé oči v sympatickej, mužnej tvári. Napriek tomu, že som sa mu chystala vynadať, vybuchol zo mňa smiech. Tie hlody... Kde na to chodí, preboha.


„Ty blázon!“ povedala som, keď som sa konečne upokojila. „Čo tu vlastne robíš?“
Nevidela som ho už celú večnosť. Akoby sa nám s Kamilom vyhýbal...
Naoko usporiadaný, nudný manželský pár, zrejme sme neboli ideálna spoločnosť pre „žúrmena“ ako on.

„Ja?! Čo tu robíš ty?“ oboril sa na mňa, hlas mal veselý, ale v očiach sa mu objavila otázka.
„Nuž... popíjam, ako vidíš,“ odvetila som rozšafne.
„Sama? A v tomto pajzli?“ rozhorčil sa a vzápätí venoval barmanovi krátky, ospravedlňujúci úsmev.
Barman sa tváril skoro súhlasne.
„Whiskey?“ spýtal sa Romana.
Bol to taký fajný barman. Vedel, kedy nevyzvedať a čo prepočuť.
„Tentoraz si dám vínečko,“ odvetil Roman pohotovo, “ako slečna.“ Dodal a uškrnul sa na mňa.
Odrazu zvážnel.
„Ale naozaj. Čo tu, preboha, robíš, Nina?“ hlas mal vážny. Nadýchol sa a videla som, že sa chystá spomenúť Kamila, ale včas sa zháčil. Bola som mu za to vďačná.
„A ty?“ kontrovala som.
Uškrnul sa svojim beťárskym spôsobom.
„Ja tu hľadám chtivé, roztúžené mačičky,“ žmurkol na mňa. „Toto miesto je moja posledná nádej, keď sa nedarí.“

Zdvihla som obočie. „Takže no luck today?“
Ignoroval moju otázku.
„Obzri sa okolo seba, Ninočka,“ povedal takmer nežne, „sú tu samé socky.“


Poslúchla som a pohľad sa mi stretol s obstarožným indivíduom v rohu baru. Bola to pravdepodobne žena s načechranou blond parochňou, krikľavým rúžom a zošúvereným, oretiazkovaným dekoltom v kvietkovanom tričenku, v ktorom pôsobila tak trochu ako jaternica. Alebo žeby travestita? Usmialo sa to na mňa neónovo ružovými perami a sugestívne nadvihlo pohár k prípitku. Rýchlo som odvrátila zrak.


„A koho tu teda balíš ty, keď sú tu samé socky? Žeby toto bola tvoja parketa?“ hlavu som jemne naznačila smer „travestita“.
Pozrel na mňa a v hlase mal opäť tú zvláštnu nehu, keď ticho povedal: „Niekedy sa tu ocitne niekto... niekto zúfalý. Ako ty. Je to...“ odmlčal sa a oči sa nám stretli.
„Ľahká korisť?“ doplnila som ho veselo. Víno mi stúplo do hlavy a cítila som, že strácam súdnosť. Ale po dlhom čase mi neviem prečo bolo fajn. Tak fajn, že na ničom inom nezáležalo.
Vyzunkla som zvyšok svojho Müller-Thurgau a zakričala smerom k barmanovmu chrbtu: „Ešte jedno poprosím!“
Roman na mňa spýtavo pozrel a potom pokrčil plecami.
„Dvakrát!“ zakričal aj on.
„Dnes som tu našiel teba,“ povedal, keď sme si štrngli plnými pohármi, „tak mi povedz svoju story... ako odškodné za zmarený mrd... Čo robí taká fajná cica ako ty v dúpätí ako je toto? “


A tak som začala o tom, čo v sebe dusím. Ako sa neviem pohnúť ďalej. Roman sústredene počúval, neprerušoval ma a pritom sme pili a čím ďalej, tým väčšmi som vnímala jeho prítomnosť, jeho telo nahnuté smerom ku mne, horúčavu, ktorá z neho sálala, jeho oči, vpíjajúce sa do mojich, v čierňave ktorých som sa odrazu topila. Zmĺkla som a nesústredene si olizla pery. Videla som, ako sa zhlboka nadýchol.


„Ja...“ začala som a hlas sa mi zasekol.


Položil mi ruku na stehno a ja som sa zachvela. Nie len tak zľahka. Zachvela som sa do morku kostí, prudko a intenzívne. Ako už dávno nie.


Ako v spomalenom filme som odrazu vnímala, ako sa jeho tvár blíži k mojej. Privrela som viečka a moje pery mu vyšli oproti. Bolo to akési prirodzené, akoby iná možnosť ani neexistovala.
Keď sa odo mňa odtiahol, jeho oči boli zastreté citom, ktorý som uňho nikdy predtým nepostrehla. Uvedomila som si, že si navzájom zvierame dlane. Natiahol ruku a končekmi prstov mi zľahka prebehol po líci. Cítila som, ako mi telom zalomcoval elektrický prúd.


„Poďme ku mne,“ povedal náhle.


Vydržali sme sa navzájom nedotýkať, až kým neprišiel výťah. Roman ma doň takmer vsotil, schmatol ma za ramená a drsne oprel o labilnú stenu výťahu.
„Chcem ťa, Nina,“ zašepkal zachrípnuto, s horúcimi, mokrými perami na mojom uchu.
V ten večer viac slov nepadlo.

......................................................................................................................................


Ráno ma privítalo výčitkami, boľavou hlavou, ale zároveň istou ľahkosťou, akoby zo mňa v noci skĺzol ťažký paplón starostí, ktorý ma dusil. Roman ešte spal. Nahá som podišla k oknu a zahľadela sa na dianie podo mnou. Slnko sa mi oprelo do tváre, lenivo som mu vystavila aj telo a odrazu som mala pocit, že som opäť sama sebou. Som späť. Nepochopiteľné, že za to vďačím nežnému a zároveň živočíšnemu sexu z predošlej noci. Roman. Tak pozorný a tak chtivý uspokojiť ma znova a znova... Cítila som sa žiadaná, potrebná, obdivovaná a ... milovaná? Rýchlo som pozrela smerom k posteli. Nadránom mi šepkal také veci, ktoré pramenili z hĺbky jeho duše, ktoré v sebe dusil už roky. O tom, ako ma miluje už od školských čias. Ako kvôli Kamilovi predo mnou roky hrá bezstarostného playboya. Ako toho už má dosť, keď vidí, že sa trápim. A potom sa naše telá znova a znova prepletali v akomsi tranze dlho do noci.


Prisadla som si k nemu na posteľ. Ospalo otvoril oči a s námahou na mňa žmúril.
„Ahoj, láska,“ povedal zachrípnuto.
Pobozkala som ho na pery.
„Roman, toto musí zostať medzi nami,“ začala som zhurta. „Kamil sa to nikdy nesmie dozvedieť... Dorazilo by ho to... Rozumieš?“
„Ako si želáš,“ odvetil a zamyslene sa na mňa pozrel. „Ale mohlo by to byť aj inak... Ak by si chcela.“
Výraz jeho tváre bol netypicky vážny a ja som musela náhle odvrátiť zrak.
„Musím ísť,“ hlesla som a načiahla sa po nohavičkách zavesených na ráme postele.
„Čo povieš Kamilovi, kde si bola celú noc?“ spýtal sa vstávajúc z postele. Tón jeho hlasu bol vecný.
„Niečo si cestou vymyslím,“ odrazu som mala naponáhlo. „Poviem, že som pila s jednou známou a prespala u nej...“
Navliekla som na seba posledný kus odevu - svoj obľúbený sivý svetrík a vybrala sa hľadať kabát.
Nahý Roman mi na okamih zatarasil cestu.
„Chcem len, aby si vedela, že to pre mňa veľa znamenalo,“ povedal.
Schmatla som kabelku.
„Myslíš moju riť? Tak ťa stihla očariť?“
Neusmial sa.
„Ahoj, Nina,“ povedal len a potichu za mnou zavrel dvere.


Vybehla som z jeho bytu a svieži vietor mi pohladil tvár. Na túto noc musím zabudnúť. Bolo to príliš dobré na to, aby som o tom ďalej dokázala premýšľať. Toto tajomstvo musím pochovať tak hlboko, aby sa viac nevynorilo. Nikdy.

................................................................................................................................................................

Je ráno, po prebdenej noci v kresle ho z ľahkých driemot vytrhne zvuk kľúča v zámke. Nina. Kde bola celú noc? Počuje, ako sa potichu blíži a tak privrie oči a tvári sa, že spí. Nina prejde okolo neho po špičkách a na okamih sa naňho skúmavo zahľadí. Vidí ju cez zúženú štrbinu očí, vlasy ma rozcuchané, líca červené od vetra. Vyzerá unavene, vrásky v kútikoch očí ma prehĺbené a vyplnené zvyškami farby z ceruzky na oči a špirály, ale celkovo vyzerá akosi spokojne. Odchádza a jeho ovanie dobre známa vôňa jej parfému. Ale niečo sa s tou vôňou mieša, je to pach cigariet a ... a podtón inej vône. Vône, ktorú odniekiaľ pozná. Sústredí sa.


Má to. Je to Jean Paul Gaultier. Pánska verzia, Le Male. Len jediný chlap, ktorého pozná, je dosť odvážny navoňať sa touto extravagantnou, sladkastou vôňou. Je to vôňa ako stvorená pre playboya, na akého sa hrá Roman. Kamil čakal na tento okamih a obával sa ho. A teraz je to tu.


Šumí sprcha a Nina si v nej pospevuje. Kamilovi padá hlava do dlaní. Dalo sa to naozaj čakať a on to vie. Zanedbával Ninu, uprednostňoval prácu a alkohol. Ženy ho nezaujímali, nemal na ne čas a Nine ostal verný, no nedokázal jej svoju oddanosť dať najavo, boli dôležitejšie veci...
Ale nebol slepý. Videl, ako sa Roman už roky v nestrežených okamihoch díva na Ninu, ako ju hltá očami, keď si myslí, že ho nikto nevidí. Kamil si sťažka vzdychne. Bolí to, hrozne to bolí. Ale život bez Niny si nedokáže predstaviť. Potrebuje ju. Pri sebe. A vie, že ona ho neopustí. Čosi sa v ňom nenávratne láme, praská, ale vie, že ani on neopustí ju.


Keď onedlho nato z kúpeľne vychádza voňavá Nina s vlasmi zabalenými do uteráku, Kamil, otočený chrbtom k nej, sa jej spýta:

„Robím omeletu, dáš si?“
„Rada.“


A život beží ďalej ako predtým.

Čertovsky príťažlivý chlapík

Ten chlapík nezapadal. Do tohto podniku jednoznačne nepatril.

Sedel za barom sám a nezaujato pozoroval okolie. Mal na sebe svetlé, vyšúchané džíny a obyčajné tmavosivé tričko, ktoré mu však dokonale sedelo, obopínalo jeho svalnaté bicepsy a mužnú hruď ako druhá koža. Zároveň to ale nebolo prehnané, nepôsobil ako auparkový týpek, naopak, akoby si ani nebol vedomý vymodelovanosti svojho tela, akoby si to tričko len nedbanlivo obliekol a viac sa tým nezaoberal. Tento štýl sedel na všetko, čo s ním súviselo.

Krátke, husté, čierne vlasy sa mu strapato vlnili a vo svojej neupravenej prirodzenosti tvorili dokonalý celkový dojem.  Jeho opálená tvár s dvojdňovým strniskom mala výrazné, takmer hranaté črty, bola súmerná a veľmi sympatická.  Pod trochu krivým orlím nosom sa pobavene uškŕňali široké, pekne tvarované pery, odhaľujúce rady bielych, pravidelných zubov.

A tie jeho oči. Také som ešte nevidela. Olemované tmavými mihalnicami, žiarili zvláštnou jantárovou farbou a boli pekelne uhrančivé. Privieral ich pred dymom zo svojej cigarety a zamyslene pozoroval tancujúcich na parkete, uchlipkávajúc si z dvojitej whiskey pred sebou. 

V ten večer sme sa bavili dobre. Mia, Zora, Sisa a ja. Vína vypité v našom obľúbenom lokále nás dostali do ideálnej, rozosmiatej nálady. Zoru chytil ošiaľ, že poplatí taxíky, ak sa pôjdeme baviť ďalej. U nej sa to nestáva často, takže sme jej ponuku brali všetkými desiatimi.

A tak sa stalo, že sme sa presunuli sem, do podniku, ktorý fičal do rána, bol plný spotených, pripitých tiel, predátorov aj koristi, víťazov aj zúfalcov. Nad našimi hlavami viseli ťažké, nikotínové mraky, dym sa ostro zarezával do nosa, do šiat i do pokožky. Z reprákov burácala drsná rocková klasika. Dvaja chlapíci obďaleč po nás nesmelo pokukovali. Jeden bol nízky, podsaditý, s prostou, dobrosrdečnou tvárou a druhý sedel napriek diskotékovému dusnu v koženej bunde a tváril sa nanajvýš smutne. Celkom dobre sme sa na nich zasmiali, no teraz nás už fascinoval tajomný neznámy oproti. Upozornila nás naňho Mia, náš hyperaktívny, bystrozraký hľadáčik.

Drgla ma lakťom, očami naznačila jeho smer a významne pokývala hlavou. Mmmmhmmm.

Pozrela som tam. Baby stíchli a chvíľku ho očarene skúmali pohľadmi. 

„Je sexi,“ konštatuje Sisa a upíja si z bieleho vína.

„Úplne sexi,“ pridáva sa Mia. Mia nepije. A ak, tak jednu vodku za večer.

„Stráášne sexi,“ ja.

„No, ja neviem,“ Zorin vecný tón, ako vždy.

„Určite je to nejaký namyslený pracháč,“ fabuluje.

„Kurevník,“ pritakáva Mia svetaznalo. Neznáša kurevníkov, ale chce chlapa s drahým autom. Je to podmienka. „Len kurevník môže vyzerať tak dobre.“

„Dajte mi niekto cigaretu,“ prosí Zora.

Mia bez slova vytrasie jednu z krabičky, Zora si zapáli a ešte raz si pozorne premeria fešáka . Práve prebieha menšia, bohužiaľ nám nezrozumiteľná, slovná výmena medzi ním a takmer polonahou okoloidúcou.

„Mno, ti povím,“ poznamená nakoniec uznanlivo, „aj bych ho položila.“

Musíme sa prekrikovať. Hrajú Californication od Red Hot.

Ten malý, podsaditý prichádza neistým krokom, škerí sa od ucha k uchu a žiada Sisu o tanec. Sisa, prsnatá, bacuľatá blondína, ktorá je náramne milá ku každému, aj k všelijakým sockám, či najmä k všelijakým sockám, s úsmevom súhlasí a keď si ju šťastný mládenec odvádza na parket, hodí po nás prosebným pohľadom: Hilfe!

Všetky tri mlčky fajčíme a pobavene pozorujeme Sisu, ako sa trápi na parkete.

„Pozerá na teba,“ poznamená Zora odrazu.

„Kto?“ pohľadom strelím k fešákovi oproti.

„Nie ten. Tamten ksicht v kožáku,“ smeje sa.

A ozaj, Kožák sa pozerá a posmelený faktom, že som sa pozrela jeho smerom, sa zberá ku mne.

„Ježiš,“ otáčam sa chrbtom k nemu. „Len to nie.“

To vyzerá na taký ten typ, čo fakt nechcete aby sa k vám prihovoril, pretože následne buď prirýchlo vytriezviete, alebo sa bleskurýchlo ožerete. Teraz neviem, čo je horšie.

Dumám nad touto dilemou a Sisa sa  medzitým so svojim tanečníkom dostáva blízko k nám, očami stále prosí o pomoc, ale zároveň sa smeje, pretože týpek spieva na plné hrdlo spolu s Red Hot Chilli Peppers:

„Kalifornisééépšn!“

Ešteže vie text. Práve sa prehýnam od smiechu, keď ma predsa len osloví Kožák.

„Máš krásne znamienko na krku,“ vraví smutným hlasom.

„Ehm... Dík.“

„Som chorý. Ani som sem nechcel chodiť... Ale ty si taká krásna..“

Bože.

„Idem objednať,“ volám smerom k babám a rýchlo sa predieram preč.

Počujem ešte, ako Kožák smerom k Zore vraví  „ona ma nemá rada,“ a potom ma už, chvalabohu, pohltí dav ľudí.

Neplánovane sa ocitám na rohu baru, len meter od fešáka. Na okamih ma to zneistí, ale radšej nepozerám jeho  smerom a čakám na barmana.

Objednávam dvakrát biele a k tomu minerálky pre seba a Sisu, raz červené pre Zoru a tonik pre Miu.

Keď vyťahujem zo zadného vrecka tesných džínov peniaze, odrazu pocítim na sebe pohľad, intenzívne sa do mňa vpaľuje a ja mám náhle všade zimomriavky.

Mimovoľne zdvihnem zrak a oči sa nám stretnú. Zrazu sme vo vákuu, len ja a on. Hudba, hlasy a smiech ku mne doliehajú akoby z veľkej diaľky, tlmene. Jeho oči držia moje v akomsi zajatí, nedokážem odtrhnúť zrak, topím sa v priezračnej žltej ambre, v hypnotickej hlbine jeho skúmavého pohľadu.

Pozerá sa na mňa a cítim ako ma hodnotí, premeriava si ma. Začínam sa chvieť. Jeho pohľad sa zosúva nižšie a úplne okato, bez najmenšej snahy o nenápadnosť, sa pristavuje na mojich prsiach. Mám na sebe padavý, strieborný top, rafinovane uviazaný okolo krku, s otvoreným chrbtom. Bez podprsenky. A je mi jasné, že vidí, ako mi pod jeho pohľadom tuhnú bradavky.

Odrazu vnímam hudbu úplne ostro a je to Nick Cave, Red Right Hand. On a gathering storm comes a tall handsome man in a dusty black coat with a red right hand.....

Niekto do mňa odzadu naliehavo drgá.

„Izi!“ reve mi do ucha malá, útla Mia. „Prššššzzzzzmmmm s pohármi!“

„Čó?“ revem späť, totálne vytrhnutá z tranzu. Periférne vidím, že si ma stále obzerá, ale už nie tak intenzívne.

He‘ll appear out of no where but he ain‘t what he seems...

„Prišla som ti pomôcť s pohármi,“ počujem konečne Miu.

„Tak jo.“

Berieme drinky a ako sa s nimi otáčam, ktosi z masy večného prúdu tiel ma posotí a plecom mierne drgnem do fešákovho ramena. Má ho pevné, vzrušujúco horúce. Do nosa mi zľahka udrie jemný závan príjemnej mužskej vône, tak trochu sladko exotickej a korenistej zároveň. Normálne sa mi podlomia nohy. Čo to so mnou je? Som z neho ako opitá. Ako nejaká násť-ročná. Pohotovo ma zachytí za lakeť, stabilizuje, drinky sú našťastie zachránené.

„Dík,“ otočím sa k nemu vďačne.

Drží mi lakeť trochu dlhšie ako je potrebné, jeho dotyk mi páli nahú kožu. Konečne ma pustí, nadvihne jeden kútik úst do úsmevu a žmurkne. Rozochvene zaspätkujem, vína sa na protest povážlivo zahojdajú v pohároch.

Späť do reality.

Vraciame sa s pitím a vidím, že Sisa už dotancovala, no podsaditý nápadník jej čosi zanietene šepce do ucha a ona sa chichoce. Zora sa tvári nanajvýš kyslo, pretože Kožák jej smutne niečo rozpráva. Zrejme o znamienkach, táto nevyčerpateľná téma uňho vyzerá nadlho.

Štrngáme si a je to vítané rozptýlenie.

Tancujeme.

Neskôr si vystojíme s Miou šóru na toalety, trošku načechráme spotené vlasy a zotrieme rozmazanú špirálu pod očami. Pred zrkadlom sa striedajú namaľované tváre, každá len na letmý okamih, rýchle zhodnotenie, ešte rýchlejšie nacvičené úpravy a hor sa na parket, do rozvíreného osieho hniezda.

Potrebujem sa napiť a tak smädne obraciam do seba zvyšok vína. 

A vtom zas cítim, ako sa do mňa vpíja jeho pohľad.  Snažím sa neobzerať, ale akási magnetická sila ma k tomu núti, bojujem s tým a odolávam, hoci mi po tele behajú zimomriavky. 

Je polnoc a v tomto podniku sa o polnoci vždy zapaľuje bar, za burácajúceho hukotu motorov. Plamene vyšľahnú do výšky a oblejú okolité tváre oranžovou žiarou. Strácam nad sebou kontrolu a nechávam svoj pohľad uletieť tam, kam chce. Naše oči sa opäť na dlhé sekundy vpíjajú do seba a jeho tvár je v tej žiare ohňa tvárou pokušiteľa, na perách mu pohráva drzý úsmev a oči sa mu blýskajú. V podbrušku ma pichne túžba.

Tancujem ako posadnutá rytmom a ako mykám bokmi, túžba zvláčňuje moje pohyby, krv mi prúdi žilami rýchlejšie a búši mi do tepien. Som namotaná.

Trochu neskôr dopĺňame tekutiny, Kožák sa presunul k Mii a sťažuje sa, že ani ja, ani Zora ho nemáme rady. A že sme zlé dievčatá, že nám to hľadí z očí. Mia ho rázne posiela za svojim kamarátom a na iné, menej atraktívne miesta. Kožák ešte smutnejšie odchádza a v duchu pravdepodobne pridáva Miu na zoznam zlých dievčat a preklína okamih, v ktorom sa napriek chorobe rozhodol niekam ísť. 

Začína to byť frustrujúce.

Som nejaká roztrasená, rozrušená, a tak idem von, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Aj zapáliť si, pravdaže.

Vonku je tma a relatívne ticho, hudba duní tlmene, noc je čerstvá a príjemne mi chladí kožu, vetrík sa pohráva so spotenými vlasmi. Hneď mi je lepšie. Vyťahujem cigaretu a vkladám si ju do úst, rukami šmátram po vreckách, hľadám oheň.

„Smiem?“

Spoza môjho chrbta sa znenazdajky vynorí opálená, svalnatá ruka s horiacim zapaľovačom.

Pripáli mi cigaretu a jej majiteľ vystúpi z tieňa budovy, kde ticho stál. Nevšimla som si ho, keď som vyšla von.  Na perách mu zas pohráva drzý úsmev a jantárové oči si ma zvedavo premeriavajú.

„Pauza?“ pýta sa. Hlas ma hlboký a zamatový.

„Mhmmm,“ zamrmlem rozpačito.

Zapaľuje si tiež cigaretu a potom spolu mlčky vyfukujeme dym a pozeráme do noci.

Cítim, ako medzi nami rastie elektrické pole plné napätia, ako mi pokožka na celom tele brní.

Nezdá sa mi to normálne a tak sa pýtam nenormálnu otázku:

„Kto si?“

Pozrie na mňa a vôbec nevyzerá prekvapene. Len sa zasmeje.

„Cestovateľ,“ odpovie potom veselo a žmurkne na mňa: „A dnes som v tvojom meste.“

Má zvláštny prízvuk, ktorý neviem zaradiť. Takmer nepostrehnuteľný, ale je tam.

„A čo tu robíš?“ pýtam sa hlúpo.

„Celkom sa mi tu rozmohli obchody,“ znovu ten úsmev, zuby sa blýskajú v tme. Úsmev šelmy.

„No a potom... ako si iste už uhádla,“ pokračuje s nadsádzkou, „tu zbieram duše.“

Smejeme sa spolu a nálada sa odľahčuje. Naše pohľady sa však zakliesnia do seba a ani jeden z nás nepoľavuje. Stojím ako skamenená, malátna, neschopná akéhokoľvek pohybu. Srdce mi tlčie divoko, až mám pocit, že to musí byť počuť.

Cieľavedome odhadzuje cigaretu a prikročí ku mne. Je úplne blízko, cítim horúčavu, ktorá z neho sála. Odrazu si ma mocne pritiahne k sebe a pobozká ma na pery. Jeho ústa sú hladké, teplé, skúmavé, jazyky sa nám len letmo prepletú a on sa odtiahne. Pozrie sa na mňa a jeho žlté oči ma hypnotizujú.

„Dáš mi teda svoju dušu?“ pýta sa hravo a ja ako v tranze prikývnem. Čokoľvek.

 Jeho ústa sa tentoraz vpijú do mojich lačne a dravo, dlaňami mi drví ramená, opiera ma o stenu váhou svojho tela. 

A ja ho chcem, strašne ho chcem, telo mi vibruje túžbou, tisnem sa k nemu, vychádzam v ústrety jeho nástojčivým rukám, púšťam ich pod môj top, na moju nahú kožu, na moje prsia. Stehnom zatlačím na jeho rozkrok. Pritlačí sa na mňa intenzívnejšie.

Jeho telo je pevné, svalnaté, živočíšne. Drsne mi vsunie ruku do džínov, do nohavičiek a pri dotyku jeho prstov takmer omdlievam.

„Chceš ma?“ šepne zachrípnuto a hryzie mi ušný lalôčik.

„Chcem,“ hlesnem takmer nečujne, s perami prilepenými na jeho.

„Tak poď,“ odlepí sa odo mňa a ťahá ma smerom k východu z areálu, k stanovišťu taxíkov. 

Zamáva na taxi, friško nasadnem, podrží mi gentlemansky dvere a sadá si ku mne.

„Kam to bude?“ otázka spredu.

Spýtavo pozriem na môjho spoločníka.

„Na Draždiak,“ zavelí a smerom ku mne vysvetľujúco dodáva: „Trošku sa schladíme, čo povieš?“

Je to zvláštne, ale vôbec nemám strach. Sama s cudzincom, v noci, k jazeru.... Čo to robím? A na Draždiak? Akoby vedel, že z akejsi recesie tam v lete ozaj končievame, naša štvorka, po diskotéke, nahé a pripité v tmavej, príjemne chladivej vode. Aká náhoda, myslím si a zároveň sa cítim bezpečne. Len dodržiavam rituál.

Píšem zodpovednej Zore sms, že som na ceste domov, pochopí to. O chvíľu pípne odpoveď: Neva. Mia sla s gynekologom na bytJ Uzi si to, cmuu.

S akým gynekológom? Nechápem, ale prítomnosť horúceho tela vedľa mňa ma rýchlo vracia do reality. Sedí vedľa mňa mlčky a stehná sa nám dotýkajú. Napätie rastie so skracujúcou sa vzdialenosťou od cieľa.

Nájde moju ruku a prsty sa nám prepletú. Jeho dlaň je teplá a suchá.

Draždiak vyzerá ako temná kolomaž, hladina je nehybná a stromy naokolo čierne, ponorené do nočného ticha. Z diaľky sa linie slabé svetlo pouličných lámp, ale tam, kde spolu stojíme, nás osvetľuje len mesiac, ktorého svit sa odráža od hladiny.

Vyzliekol sa rýchlo, ani som nepostrehla kedy a teraz ma pozoruje ako si vyzúvam strieborné sandále, potom sa súkam von z džínov, prevliekam top cez hlavu a stojím pred ním nahá, odrazu sa chvejúca. 

Obzrie si ma od hlavy po päty, spokojne sa pousmeje a natiahne ku mne ruku.

„Poď!“

Voda je neskutočne príjemná, osviežujúca a lahodne mi obopne celé telo, pohltí ho do svojej chladivej náruče. Plávame vedľa seba, letmo sa dotýkame. Zastane, otočí sa ku mne a jeho oči odrazu planú hladom.

Nástojčivo si ma pritiahne, jazykmi sa spojíme, dlaňami mi zovrie zadok a prirazí ma ešte tesnejšie k sebe. Ovíjam mu nohy okolo bokov a cítim jeho vzrušenie... ako sa do mňa tlačí. Otváram sa mu a on do mňa vniká, plní ma svojou žeravosťou. Je veľký, až to takmer bolí, no slasť všetko prehlušuje a som v extáze, keď sa vo mne pravidelne pohybuje.

Vlníme sa spolu s vodou, potom zo mňa vykĺzne a ťahá ma k brehu.

Zvalíme sa na trávu, jeho telo ma priklincuje k zemi. Návaly rozkoše ma pohlcujú, cítim ako vo mne ešte viac pevnie a pulzuje pred blížiacim sa vyvrcholením a to zintenzívní moje vzrušenie. Zrýchľuje tempo, priráža a vzápätí sa jeho telo napne a ja idem spoločne s ním, nasávam ho do seba... Malá smrť...

Potom sa prevalí na chrbát, objíme ma a ja si položím hlavu na jeho hruď. Noc nás prikrýva.

Srdce mu tlčie pravidelne a aj to moje sa ustálilo. Jeho teplo prechádza do mňa a nedokážem sa pohnúť. Sme ako nejaké súsošie ležiacich milencov a je mi veľmi príjemne. Prstom mi zľahka kĺže po tele, jeho dotyk zanecháva za sebou cestičku z husej kože.

Náhle mám obavy, bojím sa sama seba a toho, čo by so mnou mohol urobiť tento chlap. Cítim sa obnažená, fyzická nahota ma netrápi, no moja duša sa chveje chladom v otvorenom priestore, pod hviezdami tejto noci.

„Ako sa vlastne voláš?“ pýtam sa, hoci na tom nezáleží.

„Ako chceš aby som sa volal?“ jeho zuby sa zablyštia v tme.

„Som Samael,“ povie potom a pobozká ma. Celkom nežne.

Keď sa lúčime pred mojim domom, naposledy si ma privinie k sebe.

„Stálo to zato, Izi?“ opýta sa zvedavo.

Prikývnem, trošku zneistená tou otázkou, on sa usmeje a púšťa ma. Nasadá to taxíka a už ho niet, posledný jantárový pohľad... Tak trochu smutný, ale aj dokonale spokojný...

Odkiaľ vedel moje meno?

Mám pocit, že svitá. Čaro noci sa rozplýva v prvých, nesmelých lúčoch. Stojím pred domom ako bez duše.

Potom sa otáčam a pomaly idem hore, za mužom.

..............................................................................................................................................

Stojím pred tým podnikom.

Vonku je tma a relatívne ticho, hudba duní tlmene, noc je čerstvá a príjemne mi chladí kožu, vetrík sa pohráva so spotenými vlasmi. Hneď mi je lepšie. Tieto moje predstavy! Že diabol, heh! Trochu som sa nechala uniesť, pousmejem sa v duchu.

Musím sa spamätať. Vyťahujem cigaretu a vkladám si ju do úst, rukami šmátram po vreckách, hľadám oheň.

Spoza môjho chrbta sa znenazdajky vynorí opálená, svalnatá ruka s horiacim zapaľovačom.

„Smiem?“

Nechám ho nech mi pripáli. Akosi roztrasene vtiahnem prvý šluk do seba a ukradomky si premeriavam svojho spoločníka.

Vyzerá skutočne kurevsky dobre. A naozaj by som si dala povedať... V žalúdku mám chvenie a v hlave divoké predstavy.

„Pauza?“ déjà-vu.

Nesmie to skĺznuť do situácie, ktorá sa mi premieta v mysli.

Nesmiem pokĺznuť.

Má ten prízvuk.

„Pauza,“ odpoviem vecne.

Uškrnie sa.

„Páči sa mi tvoj top,“ vraví so zrakom nehanebne prilepeným na môj výstrih.

„Aj mne,“ odvrknem takmer drzo.

„Vidím ti bradavky,“ usmieva sa. Tiež drzo.

Na chvíľku strácam reč a musím sa nadýchnuť zhlboka. Predýchať túžbu.

„Odzadu je to tiež pekný pohľad,“ pokračuje akoby nič. „Rád by som rukou vkĺzol pod tvoj top, na tvoj nahý chrbát.“

Rýchlo ťahám z cigarety. Musím vypadnúť, toto sa zvrhne.

„Zadok máš úžasný... Celkom rád by som sa s tebou pohral,“ na okamih to vyzerá akoby chcel prikročiť bližšie. Podvedome cúvnem. Neujde mu to.

„Samozrejme, len ak by si moc chcela,“ dodáva, vyfúkne dym a rázne zahasí svoju cigaretu.

Chcem?

Verejné miesta

„Chcem ťa, Vera a ty to dobre vieš,“ hovorí potichu, no nástojčivo a prepaľujúcimi očami sa ju snaží presvedčiť.

Vera sa paranoidne poobzerá okolo seba. Už asi päťdesiaty piaty krát. Plážový bar je nabitý a fluktuácia hostí alarmujúca. Zlé miesto, zlé, zlé miesto. Vera si v duchu búcha hlavu o drevený stolík pred sebou.

„Viem,“ pohľadom sa mu stále vyhýba. „Ale aj ty dobre vieš, aká je moja situácia.“

„Chcem o tebe vedieť viac, chcem ťa spoznať do poslednej bunky. Chcem aby si mi to dovolila.“

„Nikdy som ti nič nesľubovala, Simon. Pravidlá sme si určili hneď na začiatku, nepamätáš?“

„ Pamätám. Ty si ich určila.“

„Tak potom to prestaň riešiť. Sťažuješ mi to. Oberáš ma o spánok.“

„Ničíš ma, Vera.“

„Výborne, tak aspoň máme pádny dôvod to ukončiť. Nerada by som ťa zničila...A seba už vonkoncom nie.“

„Vera...“

Vera si pevnejšie pritiahne kabelku k telu, zdvihne sa, päťdesiaty šiesty krát sa nenápadne poobzerá dookola a naposledy sa pozrie na Simona.

„Musíš ma chápať, Simon. Celú dobu sme vedeli, že to skoro skončí. Nechci odo mňa dôvody, nedlžím ti nič.“

„Vera, počkaj!“ natiahne za ňou ruku, ale potom ju pomaly stiahne späť a díva sa bezmocne na jej chrbát ako sa stráca v dave na chodníku.

Takto nejako si to predstavujem. Takýto scénar sa odohráva v mojej hlave, zatiaľ čo úporne točím volantom a parkujem.

T-com pláž.  Ozaj katastrofálne miesto na typ stretnutia, aké ma tam čaká. To som si už rovno mohla naťukať do statusu na facebook. Vystupujem z auta a krútim nad sebou hlavou. Porušujem svoje pravidlo číslo 9 – vyhýbať sa verejným miestam. Celkovo nerobím v poslednej dobe nič iné, len porušujem jedno pravidlo za druhým. Som neopatrná.

Musí to skončiť, inak sa prudko ženiem do záhuby.  Včera som mala na mále. Večer mi pípla sms od Simona. Ja, krava, som zabudla vypnúť zvuk. A celkovo, nechala som ten blbý mobil rovno na konferenčnom stolíku v obyvačke, takže Maroš, môj muž, sa po ňom automaticky načiahol a podal mi ho.

„Kto píše?“ opýtal sa s pohľadom upretým na K1 zápas v telke. Naoko s nezaújmom, ale poznám ho a viem, že ak by som neodpovedala, pritlačil by na pílu a pojal by podozrenie ak by som sa snažila z odpovede vykrútiť.

S obavami som prečítala text na displeji.

Zajtra to platí? S.

Idiot, prekliala som v duchu Simona. Absolútne nerešpektuje moje pravidlá! Načo sa pýta na takú samozrejmú vec a prečo mi vôbec esemeskuje večer domov?! Zajtra mu to vytmavím, toto bolo naposledy.

Maroš sa medzitým na mňa pozorne zahľadel. To sa nestáva často. Celkovo sa nemáme ani kedy porozprávať. Pozorné „zahľadenie sa“ je ozajstná rarita.

„Takže?“

„Stano z marketingu,“ zaklamala som pohotovo. Ešteže tam naozaj máme Stana. „Chce potvrdiť zajtrajší míting.“

„A to ho nemáš uloženého v telefóne?“

„Mám,“ povedala som, lebo mám. „To asi píše zo svojho súkromného mobilu.“

„Aha.“ späť ku K1.

Uff. Potenciálna šlamastika zažehnaná. Vďaka bohu za Le Bannera aj za krátkodobú pozornosť.

Ale v poslednej dobe sa to skutočne kopí. A ja sa bojím. Nespávam, nejem. Sem-tam sa trasiem. Nie som celkom v poriadku, som roztržitá. Nedôsledná. Nezodpovedná. Prekofeínovaná. Prehúlená.

Dnes to skončím, opakujem si cestou k pláži. Je toho už na mňa priveľa. Nezvládam sa toľko pretvarovať, unikať z domu a vymýšľať si nové a nové vierohodné aktivity. Už sa strácam vo svojich klamstvách.

Kráčam k baru a vtedy ho zbadám sedieť za stolom a zas, ako zakaždým, mi vyrazí dych. Chrumkavejší každým dňom, dočerta!  Zbadá ma a zdvihne tú svoju potetovanú ruku na pozdrav. Vyzerá ako týpek z jakuzzy, jeho ramená a chrbát rozprávajú tisíce príbehov o samurajoch, koi kaproch, gejšách v Kyoto záhradách a drakoch. Ale svedčí mu to. Prepichne ma priezračným pohľadom.

„Meškáš, zlato,“ oznámi mi.

A mne je jasné, že nič neprebehne podľa môjho scénara. Už teraz sa zmietam medzi túžbou sa zvrtnúť na opätku a túžbou nechať sa rozdrtiť jeho ramenami. On ma nebude prehovárať ak to ukončím. Nebude za mnou naťahovať ruku. Kdeže. Ak to raz vypustím z úst, stratím ho.

„Čo si dáš?“ pýta sa a vstáva.

„Kávu.“ Aj keď by som najradšej lupla do seba niečo ostrejšie.

Spoznala som ho, paradoxne, tu na pláži. Vegetila som si na lehátku so Zlodejkou kníh v ruke, keď sa náhle zatiahlo. Odlepila som zrak od rozčítanej stránky a uvedomila si, že to nie je mrak, ale vysoký, potetovaný atlét, ktorý svojim výstavným trojuholníkom zatarasil slnko. Zaclonila som si oči aby som mu lepšie videla do tváre.

„Prepáč, že ruším,“ povedal príjemným hlasom. „Iste je to veľmi zaujímavá kniha, ale nemáš chuť na  trošku fyzickej aktivity?“

„Prosím?“ chvíľu som nechápala, pretože som sa príliš sústreďovala na tehličky na jeho plochom bruchu.

„Mešká nám parťák na beach,“ vysvetlil. „Zhodnotili sme, že máš figúru plážovej volejbalistky, tak je celkom pravdepodobné, že vieš aj hrať... “

„Zhodnotili?“

Hlavou pokynul k stolu, za ktorým sedeli jeho dvaja kamaráti, zamávali mi, obaja úsmevy od ucha k uchu.

 „Keď si sa sprchovala,“ upresnil s úškrnom. „Tak čo povieš, trúfaš si? Dáme pár setov? “

Plážový volejbal milujem. Musím aj celkom neskromne priznať, že mi to ide, s Marošom sme jednu dobu hrávali aj niekoľkokrát do týždňa. Ale to už bolo dávno.

„Ok,“ odvetila som veselo. Stačilo literatúry.

Ponúkol mi ruku a svižne ma vytiahol z lehátka.

Hrala som s ním a vyhrali sme jeden set z troch. Sadli sme si na drink a chcel moje číslo.

„Som vydatá,“ oznámila som.

„To nie je vada,“ zareagoval typicky. „Myslím, že aj manželky majú právo zahrať si volejbal. A ja s vydatými nerandím, ak by si sa zrovna toho obávala.“

Dala som mu číslo. Klamal.

Vracia sa s kávou. Má chôdzu ako čierny šprintér.

Nie je to len o výzore ako sa môže zdať na prvý pohľad. Je nekomplikovaný, nevyčíta mi nič, nefrfle, nechce ma meniť. Akceptuje ma, počúva ma, chce ma so všetkým, čo ku mne patrí, aj s mojou náladovosťou a prchkosťou. V kocke -opak môjho manžela. Bože a ten zadok! No dobre, je to o výzore. Aj.

Postaví predo mňa kávu a ležérne sa zosunie do stoličky oproti.

„Musím s tebou niečo prebrať,“ vyblafnem hneď, aby som si to nestihla rozmyslieť.

„Je to nadlho? Lebo ak áno, tak si to nechajme na neskôr. Volal mi Andrej, že im chýba hráč. O polhodinku hráme,“ oznamuje mi.

„Ale...Tak potom načo sme sa vôbec  stretávali?!“

„Ty si chcela, spomínaš? Čo sa vzrušuješ, trošku sa poopaľuješ a bude po beachi. Vezmem ťa k sebe a tam preberieme čokoľvek budeš chcieť,“ žmurkne na mňa a na chvíľu sa ponorím do predstáv o tom, čo by som tak teraz chcela.  

Ešte dnes? Ešte raz? Ešte naposledy?

Moje odhodlanie slabne, ale nepoddávam sa vláčnej túžbe.

Poviem mu to teraz? Potom? Uňho doma? Mám agonizovať ďalších pár hodín? Ale možno by nebolo zlé sa na rozlúčku pomilovať... Fakt posledný krát. Tak precítene...

„Nad čím dumáš?“

„Nad tebou. Nad nami,“ začnem.

„Je to ideálne,“ preruší ma.

„Zbožňujem ťa,“ dodáva a jeho teplá dlaň mi majetnícky spočinie na stehne.

„Simon...“ obzerám sa ostražito dookola. „Nesmieme sa stretávať na verejných miestach!“

„Nebaví ma stále sa skrývať.“

„A nesmieš sa ma takto dotýkať...“

„Uvoľni sa, Vera, si v kŕči,“ chvíľu to vyzerá, že ma ide pobozkať na čelo, ale našťastie sa včas stiahne.

Nebude to jednoduché ukončiť, príliš ľahko som si to predstavovala. Vydržím to vôbec bez neho, bez jeho spontánnosti a radosti zo života? Pri tom mojom frflošovi to bude ťažké.

„Tvoj muž je predsa preč, nie?“

„Nie...nakoniec nešiel, ale spomínal, že dnes niečo má, aby som ho nečakala skoro...Nejde o to. Skôr sa bojím, aby nás tu nevymákol niekto známy. Všetko je to neuveriteľne poprepájané, každý pozná každého...Je to tu jedna veľká dedina, Simon!“

„Berieš to príliš fatálne. Nič sa nestane, o chvíľu odchádzam, tak ak by sem dokonca zablúdil tvoj muž osobne, budeš tu sedieť úplne košér sama...“

„Nechaj to tak,“ mávnem radšej rukou.

Simon nevie o Marošovi skoro nič, zámerne preskakujem témy, v ktorých sa vyskytuje. Čím menej vie, tým lepšie. Neprezradila som mu ani svoje priezvisko. Ani adresu. Už aj tak vie priveľa. Vie kam chodievam a čo mám rada, ak bude chcieť, nájde si ma. Dúfam ale, že to nebude komplikovať. Rýchlo si nájde náhradu pri tom svojom šarme.

Niečo ma kdesi v hĺbke zabolí.

Čosi k nemu cítim, nie je to láska s veľkým L, ale je to vášeň, je to priateľstvo, je to čosi, s čím sa budem naozaj ťažko lúčiť. Keď som prvý krát ležala zadychčaná pod jeho telom a jeho teplé pery mi jemne brázdili po líci, myslela som, že to nebude zložité. Pár ukradnutých chvíľ vášne, pár bláznivých poblúdení a koniec. Nečakala som, že to potiahneme štyri mesiace. Že ho to celkom chytí. A mňa tiež.

Musím sa pripraviť na prekvapivo bolestivé dôsledky svojej nerozvážnosti.

Očami skúmam jeden z príbehov na jeho ramene. Kdesi na pleci samuraj zapichuje draka. Aj ja som drak - v čínskom horoskope.

„Idem, Veruš,“ zdvíha sa a hádže predo mňa časopis. „Kúpil som ti časák, aby si sa nenudila. Alebo skočíš do auparku?“

„Nie, už som na výpredajoch vykúpila, čo sa dalo. Počkám ťa tu,“ vravím a začínam listovať.

Kým Simon hrá, topím sa v spomienkach. Pozerám  celú hodinu na stránku módnych trendov na jeseň a v duchu si nacvičujem, čo a kedy poviem Simonovi. Pred alebo po?

Každopádne, uvedomujem si naplno, je to priveľký hazard, tento náš vzťah. Simon je ľahkovážny, je mu to jedno, nemá žiadne záväzky – ak nerátam jeho rodézskeho ridgebacka. A ja som už osud pokúšala až -až. Stále som mimo domu, stále nakupujem nové spodné prádlo, stále mám mobil na tichom režime, prípadne ho ani nevytiahnem z kabelky... Moje jediné šťastie je, že Maroš je tak seriózne zaneprázdnený a venuje mi pramálo pozornosti. Aj keď môj nový účes neprešiel tak celkom bez povšimnutia. Nechala som si zošmykať dlhé pramene do krátkeho bobu, nenápadne som oblonďavela, chcela som byť pre Simona vynovená, chcela som byť niekým iným, chcela som byť dvomi ženami, z ktorých jedna nepozná môjho manžela a druhá mu je verná...

Úplná amatérka. Všetky príznaky nevernej ženy, ako podľa príručky. Šlo to mimo mňa, neviem ako som to dopustila, prečo som to robila. Maroš sa čudoval tej náhlej zmene, ale vyhovorila som sa, že teraz sú „in“ krátke strihy a ja v práci musím sledovať trendy a byť trendy... ešte som sa aj zasmiala a nemiestne zažartovala: „Alebo mám nového milenca, vyber si, haha.“ Hra s ohňom, ale voilà - vyšla som z toho čistá.

Sex na verejných miestach, čítam v časopise na strane 23. Blbé verejné miesta- sú všade! Chcem byť na priváte. Kontrolujem hodinky. Pomaly by mali končiť. Nech je už dnešok za mnou!

„Zlato poď, zoznámim ťa.“ Ozve sa mi zrazu za chrbtom.

Rukami zovriem plastový pohár s nealko mojitom. Čo to zas ten Simon skúša? Teraz ma ide pre zmenu niekomu predstavovať? Chová sa akoby sme spolu oficiálne chodili, doparoma. Zhlboka sa nadýchnem a pomaly sa otáčam za jeho hlasom.

„Toto je moja Vera, tá strašná šupa, o ktorej som ti minule rozprával,“ sranduje a žmurká pritom na mňa.

Preskočí ma smrtka.

Simon rukou bezstarostne pokynie smerom k osobe, ktorú priviedol.

„Maroš,“ predstaví mi radostne môjho manžela. „S týmto ďáblom som zatiaľ vyhral každý zápas!“ 

Maroš ma prebodne pohľadom kata.

„Táto hra skončila,“ oznámi.